Alexandra Števaňáková - charizmatická trénerka s veľkým futbalovým srdcom

Žlto-čierna rodina AHOJ.

V ďalšej časti našej pravidelnej rubriky žlto-čierna rodina si predstavíme a zároveň vyspovedáme našu charizmatickú trénerku s veľkým futbalovým srdcom Alexandru Števaňákovú.

Pani trénerka, tak na úvod začnime klasickou otázkou a teda ako sa máte v dnešnom uponáhľanom svete?

Rýchlo, ale s prehľadom. Ja si futbalový život užívam takpovediac na staré kolená a zároveň si vychutnávam športové aktivity aj mojich detí.

Ktoré kategórie resp. družstvá máte aktuálne na starosti v našom Interi?

V súčasnosti pôsobím ako trénerka WU 11 a asistentka WU 15.

Tak, krátky úvod máme za sebou a teraz sa vrátime na úplny začiatok Vašej “futbalovej” cesty. Pamätáte si ešte kedy a najmä prečo ste si zamilovali futbal ?

Otec hrával futbal ale zranenie ho obralo o kariéru futbalistu. Takže práve on ma brával  so sebou pomerne často na zápasy. Vyrastala som v Nitre, kde hrávala Plastika Nitra 1. ligu. Potom začal hrávať futbal aj môj mladší brat. Všetko čo sa okolo neho dialo som sledovala a chodila som aj na tréningy. No a popri tom všetkom som hrávala s chlapcami na sídlisku tzv. pouličný futbal.

Nebolo Vám tak trochu ľúto, že ste vyrastali v dobe, kedy sa dievčatá dostávali do tzv. “futbalového sveta” oveľa ťažšie ako dnes ?

Bolo mi veľmi ľúto, že ma vtedy nikto neoslovil hrať aj za dievčatá. V každom príade som chodila aj na hádzanú a stolný tenis. Až na strednej som sa dopočula, že na futbal berú už aj dievčatá. No nakoľko som cestovala denne na školu, tak mi už nezostávalo veľa času na iné resp. ďalšie aktivity, ktoré by boli mimo strednej školy.

Tí, ktorí Vás poznajú vedia, že ste sa v 18-tich rokoch vydali inou cestou ako tou futbalovou. Môžete nám priblížiť akou a prečo ?

Vyrastala som v Nitre na klasickom sídlisku a v našom dome (mal 13 poschodí) sme boli iba dve baby, rovesníčky. Inak tam boli iba samí chlapci. Takže sme sa okrem futbalu venovali napríklad aj hokeju. Samozrejme, že sme sa hrávali aj na naháňačku, na vojakov a ďalšie takpovediac chlapčenské veci. Vymýšľali sme rôzne huncútstvá. Tak či onak tiež som mala v rodine už v uniforme deda, otca a tak nejak som snívala o uniforme aj ja a pri prvej príležitosti, už počas strednej, som išla na odvod a nastúpila po maturite na vojenskú základnú službu do Žiliny. Potom som slúžila aj v Čechách. V tom čase sme sa aj trochu sťahovali po Slovensku, no a nakoniec sme zakotvili v Bratislave, kde som si dorobila vysokú vojenskú školu a začala si plniť ďalšie sny.

Myslíte si, že keby (aj keď na “keby” sa nežije) ste vyrastali v dnešnej dobe, tak by ste sa vybrali skôr futbalovou kariérou ako tou “vojenskou” ?

Tá uniforma a čaro toho povolania u mňa boli skôr, ale určite by som popri tom zabojovala aj o ten futbalový život. Navyše v armáde bola vždy Dukla, mali aj futbalistov, ale neboli tam ženy.

Čo Vám zabránilo v tom, aby ste sa možno stali profesionálnou futbalistkou resp. aby ste sa živili futbalom? Bolo to ako sme už spomínali obdobím a minimom futbalových možností alebo kvôli niečomu inému?

Moji rodičia boli pracovne veľmi vyťažení, pracovali na smeny, takže nás nemohli brávať na tréningy a tráviť na zápasoch celé víkendy. Navyše sa starali o svojich rodičov a nemali sme vtedy ani auto. Práve preto sme chodili sami do školy resp. zo školy, na krúžky a podobne. Ja som bola staršia a tak som dohliadala aj na brata. Často sme mali doma aj lístok s odkazom čo treba nakúpiť, nakoľko naši končili v práci, keď obchody už boli zatvorené. Musím ale povedať, že táto doba ma naučila samostatnosti a režimu. Viem si teraz viac vážiť tie možnosti, ktoré mám a lepšie ich aj využívať.

Neľutujete to, že ste sa možno profesionálnejšie či už ako hráčka alebo trénerka nevenovali milovanému futbalu o čosi dlhšie resp. o čosi skôr ?

Chýba mi ten futbalový grif, ktorí majú dnes mladší tréneri, ktorí čo to aj vo futbale odohrali. Aj napriek tomu som si potrebné licencie neskôr dorobila a teraz si to celé užívam prostredníctvom hráčov a hráčok. Táto nevýhoda prispela k tomu, že som sa musela viac učiť o futbale, častejšie sledovať zápasy či už detí, alebo aj dospelých. Veľa som sa rozprávala s rôznymi trénermi. Výsledkom je to, že aj teraz, keď niečo neviem, nehanbím sa opýtať.

Kedy a prečo ste sa rozhodli vydať sa na trénerskú dráhu ?

Mám taký zvyk napísať si svoje želania na veľký papier vždy pri okrúhlych narodeninách. Začala som s tým, keď som mala 20 rokov. Keď sa blížila moja 40-tka, zoznam z predošlého obdobia bol už splnený. V tom čase už hrával môj mladší syn futbal a ja som pomáhala trénerovi najmä organizačne, ale stále a dosť často som sa okolo neho motala. Tak na nový zoznam prišlo na prvé miesto: spraviť si trénerskú  licenciu futbalu. Vylovila som všetky tie emócie z detstva a zvážila možnosti. No a takto to celé začalo. Teraz dúfam, že to ešte chvíľu aj potrvá.

Kde ste začínali s trénovaním ?

Bolo to v Podunajských Biskupiciach, kde bol iba jeden tím chlapcov. No keď sa prihlásili menšie deti, tréner ťažko mohol viesť tréning pre všetky kategórie a ja som mu začala pomáhať. Bolo to v období, kedy som si spravila svoj prvý trénerský kurz. Následne, po dvoch rokoch som si to namierila do Interu. Najskôr tam prestúpil môj syn a ja som bola ako vedúca tímu, ale keď tréner zistil, že mám licenciu dovolil mi, aby som mu pomáhala. Neskôr, keď nemohol prísť na tréning som ho nemala problém zastúpiť. Potom som sa osobne vybrala za pánom Barmošom a opýtala sa ho, či by som nemohla skúsiť zobrať pod svoje krídla ako hlavná trénerka nejaké družstvo. No a on mi dal šancu.

Čo Vás na trénovaní očarilo ako prvé?

Možnosť pracovať s deťmi a samozrejme ich spätná väzba.

Čo je podľa Vás na trénovaní najťažšie a čo Vás zase na trénovaní baví najviac?

Najťažšie je nájsť kompromis medzi mojimi predstavami a predstavami rodičov. Najviac ma ale baví ten pocit na ihrisku, keď to celé do seba takpovediac “samo” zapadne.

Čo by mal podľa Vás mať kvalitný tréner/trénerka? Či už pri chlapčenských alebo dievčenských družstvách.

Z každého rožku trošku. Vzdelanie, rozhľad, intuíciu, trpezlivosť, disciplínu a veľké srdiečko.

Naopak, čomu by sa mal vyvarovať ?

Unáhleným rozhodnutiam. A ak sa stanú, myslím si, že každý si takým niečím prejde, treba sa z nich najmä poučiť.

Kedy a za akých okolností ste sa stali súčasťou žlto-čiernej rodiny?

Ako som už spomínala bolo to v roku 2011. Najskôr ako vedúca pri deťoch a o nejaký čas neskôr som sa stala hlavnou trénerkou. Vtedy sme spoločne s trénerom Tonkom Gregušom založili ako prví v Bratislave predprípravku. Skúsili sme to s 5 ročnými deťmi a funguje to až do dnešného dňa.

Aké boli Vaše prvé pocity po príchode do nášho klubu? Čo Vám utkvelo v pamäti z prvých dní v Interi?

Ten úžasný kolektív – málo ľudí, ale veľké veci. To, že tento klub dokázal vstať z popola a že mi dal možnosť trénovať ako žene je skvelé. V prvých rokoch trénovania som bola dlho jediná trénerka, ktorá behala po čiare pri chlapčenských tímoch.

Aká je vaša každodenná náplň? Máte popri práci v našom klube ešte stále aj armádne/vojenské povinnosti? Prípadne trénujete ešte aj niekde inde ako v našom Interi?

V Interi pôsobím tento rok už len pri dievčenských kategóriách. Trénujeme tri-krát do týždňa a každá kategória má aj svoju súťaž. S kolegyňou trénerkou Evkou niekedy mávame aj dva zápasy za víkend. Inak som členom trénersko-metodickej komisie BFZ, kde moje aktivity smerujú k vzdelávaniu a výberom. V tomto roku som skončila ako šéftréner výberov BA vidiek pri kategóriách 12, 13 a 14 ročných chlapcov a prijala som pozíciu asistentky regionálnych výberov BFZ u dievčat. Okrem toho ešte aktívne vstupujem do niektorých legislatívnych procesov ozbrojených síl ako predsedníčka jedného združenia.  Po odchode z aktívnej služby vojaka sa zapájam do aktivít a projektov cestou tohto združenia.

V čom je náš INTER možno iný oproti ostatným klubom?

Je to tradičný klub s bohatou históriou. Panuje v ňom rodinná atmosféra a doposiaľ nebola ani taká migrácia detí v klube. Všetko zlé čo sa v klube stalo ho zocelilo do silného tímu.

Aká je Vaša trénerská filozofia?

Futbal je hra pre radosť a tomu treba podriadiť všetky činnosti v tomto procese.

Ste prísna trénerka? Vyžadujete disciplínu a poriadok alebo… ?

Nakoľko som celý život srdcom vojak,  je u mňa disciplína a poriadok na prvom mieste. Ale smerujem to hlavne k bezpečnosti detí na ihrisku. Som rada, ak sa odreagujú po škole, kde je už aj tak dosť prísna disciplína. Ale po uvoľnení emócií na začiatku tréningov viem skríknuť, aby som na niečo upriamila pozornosť. Rodičia vždy žartovali, že u trénerky je prvý rok disciplína a potom sa budeme učiť hrať futbal. Je to dané tým, že časť pravidiel prenášam na rodičov – dochvíľnosť, strava detí, správne oblečenie na tréning a podobne. Snažím sa mať dobré vzťahy s rodičmi, viem koľko toho obetujú pre svoje ratolesti, ale zároveň ich tiež tak trošku trénujem.

Ako je to s talentovanými hráčmi resp. hráčkami v našom klube? Máme u nás nejaké výnimočné talenty?

Samozrejme aj u dievčat je to bežné, že máme talenty od najmenších kategórií. Zároveň môžem povedať, že máme hráčky, ktoré sa svojim zanietením a usilovnou prácou dostali k tým najlepším. Teraz ako som pri regionálnom výbere dievčat vidím, že naše dievčatá vôbec nezaostávajú a môžu sa porovnávať s ostatnými. Verím, že už na rok budú jedna dve naše odchovankyne súčasťou reprezentácie Slovenska WU 15.

Čo Vás nápĺňa viac? Trénovanie chlapčenských kategórií alebo tých dievčenských.

U mňa je ten pocit rovnaký. Beriem obe kategórie ako tréning detí, nie chlapcov a dievčat. No musím povedať, že u dievčat je to trošku ťažšie presadiť ich potreby, odlišnosti, zabezpečiť dresy alebo pomôcky. V každom klube sú najskôr chlapci až potom dievčatá, ale aj to sa už zlepšuje.

V čom je možno najväčší rozdiel medzi chlapcami a diečatami vo futbale? Máme na mysli ešte v tých mladších kategóriách.

Každá  kategória má niečo špecifické. U chlapcov to bolo to úsilie presvedčiť ich, že ich dokážem niečo naučiť a prekonať aj stereotypy u rodičov. Chlapci, ktorí hrávajú futbal sa venujú iba tomu a je tu väčší tlak a konkurencia. Dievčatá sme zase museli presviedčať, aby hrali. Okrem tých pár, ktoré už behali v chlapčenských kategóriách. Ale dievčatá majú do 13 rokov skoro každá aj iný šport ako napríklad tanec, atletiku, plávanie, kone a podobne. Dievčatá sa pri fauloch ani neľutujú, nezostávajú ležať, nezdržujú hru, hrajú s minimálnym prerušením hry. Takže asi aj preto spomínané veci nerobia, keďže naše stretnutia často ani nemá kto pískať. Jednoducho sa nesťažujú a nediskutujú. Sú priamočiare, odolné a svoju citlivosť prejavujú až po zápase.

Čo by mal podľa Vás mať každý jeden mladý futbalista resp. futbalistka, ktorý/ktorá sníva o profesionálnej kariére.

Sen – mali by mať sen, ktorý môžu rozvíjať a plniť. Potom už len pevnú vôľu.

Máte nejaké životné motto ktorým sa riadite?

Počas aktívneho vojenského života som často počúvala : Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Mojím obľúbeným filozofom je Aristoteles a riadim sa aj jeho skvelými myšlienkami: Vďaka múdrosti si človek volí správny cieľ a rozumnosť ukazuje správne cesty k nemu.

Skúste zaloviť v pamäti a zaspomínať si na zatiaľ najkrajší moment v Interi.

Je ich veľa a nikdy nekončia. Napríklad, keď som s tímom U9 vyhrala nižšiu súťaž prípraviek určenú pre U10. Keď môj syn vyhral v prípravke turnaj s tímom Interu a bol vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja. Zážitky pri U19, keď som s nimi jazdila na zápasy ako vedúca. No a posledný čerstvý, keď dievčatá vyhrali minulý týždeň mini champions ligu – regionálne kolo a ich radosť, že ideme na slovenské finále.

Máte nejaké futbalové resp. trénerské sny, ktoré by ste chceli naplniť?

Ako trénerka už nemám tendenciu kráčať vyššie, poznám svoje možnosti, ale byť príkladom pre hráčky a odovzdať skúsenosti mladým trénerom je pre mňa teraz to najpodstatnejšie.

Vieme, že ste matkou dvoch šikovných chlapcov. Neťahalo ich to podobne ako Vás k futbalu?

Nechali sme ich s manželom ísť vlastnou cestou. Starší dlho robil vodné polo, ku ktorému si pribral aj americký futbal a tým žije dodnes. Darí sa mu. Už bol aj na zahraničnom angažmá a je študentom FTVŠ. Sama som bola rada, keď si mladší vybral futbal. Len ma to viac pripútalo k tomuto športu. Jediný môj manžel ostal mimo aktívny šport, ale máme doma úžasnú podporu a logistiku, ktorú mi ostatné trénerky závidia.

Čo by ste na záver možno odkázali mladým nádejným trénerom a trénerkám?

Ísť si za svojím snom a rozdávať úsmev naokolo.

Našej skvelej a charizmatickej trénerke ĎAKUJEME za rozhovor a držíme palce v ďalšej práci v našom milovanom INTERI.