Eva Prokopová - naša charizmatická trénerka, pre ktorú je futbal "diagnóza"

Žlto-čierna rodina AHOJ.

Už je to síce nejaký čas čo sme Vám priniesli rozhovor v rámci našej žlto-čiernej rodiny, no v úvode kalendárneho roka 2023 sme sa rozhodli, že si predstavíme a zároveň aj vyspovedáme našu charizmatickú trénerku s veľkým futbalovým srdcom Evku Prokopovú. Poďme na to!

Pani trénerka, na úvod začnime klasickou otázkou, ako sa máte v dnešnom uponáhľanom svete?

Ďakujem za opýtanie, momentálne sa dávam dohromady po respiračnom ochorení (v tomto čase s tým bojuje väčšina z nás) a v tejto konzumnej a uponáhľanej dobe sa to snažím zvládať ako najlepšie viem a dokážem.

Ktoré kategórie, resp. družstvá máte aktuálne na starosti v našom Interi?

V Interi som hlavnou trénerkou dievčat v kategórii WU15 a asistentkou v mladšej kategórii WU11.

Krátky úvod máme za sebou a teraz sa vrátime na úplný začiatok Vašej "futbalovej cesty". Pamätáte si ešte kedy a najmä prečo ste si zamilovali futbal?

Do Bratislavy som prišla 1.9. 1988 za prácou… dievča z dediny, ktoré malo rado šport… hľadala som nejakú možnosť pokračovať v športe, keďže som súťažne hrávala hádzanú, behávala stredné trate, strieľala zo vzduchovky a robila som aj sánkovanie v ľadovom koryte. Po čase som dostala informáciu, že sa zakladá ženský futbal vo Vajnoroch a to bola éra, kedy sa znova vzmáhal ženský futbal. Chcela som to skúsiť, keďže ma vždy viac priťahovali kolektívne športy. Napokon sa zo skúšky stalo 34 rokov, čo som zaparkovala pri ženskom futbale, či už ako hráčka, alebo trénerka. (úsmev)

A prečo som si ho zamilovala? Bol to pre mňa nový šport s novými zážitkami a v dobrej atmosfére. Navyše sa stretla dobrá partia dievčat, z ktorej väčšina prišla za prácou z dedín rovnako ako ja. Takže sme mali veľa spoločného a možno to bolo to, čo dalo tomu všetkému svoje čaro.

Nebolo Vám tak trochu ľúto, že ste vyrastali v dobe, kedy sa dievčatá dostávali do tzv. “futbalového sveta” oveľa ťažšie ako dnes?

Určite bolo ťažšie obhájiť si to, čo sme milovali v tej dobe. Či už pred okolím, alebo aj pred rodinou. Sme veľmi konzervatívny národ a niektoré negatívne názory na ženský futbal pretrvávajú aj dnes. Zažili sme aj veľa urážok ako napríklad “ žene patrí varecha do ruky” a podobne, ale časom aj väčšina neprajníkov zmenila uhol pohľadu, keď videli, že futbal vieme hrať, a tak isto nemáme problém ani držať varechu v ruke a navariť. (úsmev) Následne nás už začali pozývať na hodové zápasy proti starým pánom, čo bola dobrá škola futbalu. Všetko, čo sme dosiahli sme si vážili o to viac. Hrali sme so zanietením, pokorou, popri práci vo voľnom čase a ešte sme sa aj skladali na benzín na cestu. Veľmi často sme sa zo zápasu vracali v noci a hneď ráno sme utekali do práce. V tej dobe sme nemali ani klubové oblečenie a hrávali sme v handrových kopačkách. Šatne sme mali na Nevädzovej ulici síce zadarmo, no “na oplátku” sme zase na tenisových kurtoch nahadzovali s lopatami antuku. Často sme trénovali v snehu, keďže sme nemali telocvičňu a sprchovali sme sa len studenou vodou. Jedna vec nám ale nechýbala, a to SRDCE pre futbal. Jednoducho sme chceli hrať, to nás formovalo nielen futbalovo, ale aj ľudsky.

Dnes to naše dievčatá majú v tomto smere oveľa ľahšie. Majú otvorené hranice, vedia jazyky a celkovo majú lepšie podmienky na to, aby sa futbalom mohli živiť. V každom prípade to bez tvrdej práce nie je možné.

Vieme, že ste boli počas kariéry všestrannou hráčkou, ale predsa len, prečo ste si neskôr vybrali brankársky post? Čo Vás na ňom najviac lákalo?

Tak hrávala som vyše 13 rokov na viacerých postoch v obrane a občas som si zachytala ešte v B-tíme v Slovane Bratislava. Keď som založila nový klub Sláviu-Ekonóm Bratislava- ženy, tak v ňom nemal kto chytať. Takže som to automaticky ako trénerka zobrala na seba a ostala tam. Pre mňa bolo výhodou, že som hrávala v poli a tým, že nie som vysoká, som dokázala čítať hru a predvídať, čo mi veľmi pomáhalo. 

A čo ma najviac na tom poste lákalo? Súťaživosť, zodpovednosť a najmä to, že keď som urobila správne rozhodnutie a vyšlo to, bola som rada. Som brankár – samouk, nikto sa mi nevenoval na tomto poste a jednoducho to bolo pre mňa to prirodzené. Učila som sa na tréningoch, ale i v zápasoch. A kto vie, možno som niečo zdedila po tatkovi, ktorý bol rovnako brankár.

Ako si spomínate na svoje aktívne futbalové obdobie? Na čo najradšej spomínate?

Že to bol nádherný čas strávený v skvelej partii, ktorá sa takpovediac vydarí raz za niekoľko rokov. Mám krásne spomienky, ktoré mne, resp. nám nikto nevezme. Samozrejme, spomínam aj na veľa tvrdej práce, ale aj veľa smiechu. Nezávideli sme si. Práve naopak, vždy sme sa podporovali a priali sme si úspechy, pretože sme boli jeden tím. Rada spomínam na troch trénerov a to Jozefa Pukaloviča, Stanislava Herzána i Jána Vodného, bez ktorých by som sa futbalovo neposunula. Za to som im vďačná. Formovali nás futbalovo, ale i osobnostne. A rovnako rada spomínam na všetky tie tituly, ktoré sme získali v amatérskych podmienkach a vo voľnom čase popri práci. Dvakrát sme v rámci Slovenska skončili na bronzovej priečke, raz na striebornej a sedemkrát sme získali Slovenský titul. Okrem iného sme obsadili 2. miesto v ČSFR, raz sme dokonca ovládli ČSFR a trikrát sme získali Slovenský pohár.

Zmenili by ste na svojej kariére niečo alebo ste s ňou spokojná a ako sa hovorí, zaspávate s čistou hlavou?

Nie, nemenila a nič neľutujem. Rozhodla som sa sama a vybrala som si to dobrovoľne, ako futbal, tak aj hasičov. V tej dobe to neboli práve najpopulárnejšie športy “pre babu”, takže som si ich musela obhájiť. Samozrejme, že boli aj slzy a kopačky viackrát “leteli” do kúta .. ale .. stálo to za to! Skrátka je to v mojom srdci a je to DIAGNÓZA. (smiech)

Kedy a prečo ste sa rozhodli vydať sa na trénerskú dráhu?

Na trénerskú dráhu som sa vydala v roku 1994, keď som si na podnet trénera Stanislava Herzána urobila “C” licenciu. Tú by som odporučila každému hráčovi, resp. hráčke.

Kedy a kde ste začínali s trénovaním?

V roku 1994 sme prešli z klubu Slávia-Filozof Bratislava, ktorý vtedy viedol už spomínaný Stanislav Herzán do Slovana Bratislava. Tam ma v roku 1996 oslovil náš vtedajší tréner Ján Vodný s tým, či by som neskúsila trénovať juniorku. Bolo to v čase, kedy som hrávala za A-tím žien a povedala som si, že idem do toho. Hrávali sme s juniorkou 2. ligu žien. Bolo to pekné obdobie, ale trvalo iba 4 roky.

Čo Vás na trénovaní očarilo ako prvé?

Radosť, nadšenie a energia, ktorá z dievčat išla. Chceli sa učiť nové veci, nasávali ich a najmä chceli hrať futbal. No a skvelé bolo a stále je aj to, že som mohla svoje skúsenosti odovzdať ďalej. Skrátka pozitívna energia.

Čo je podľa Vás na trénovaní najťažšie a čo Vás zase na trénovaní baví najviac?

Po tých rokoch skúseností je asi najťažšie trénovať ženský kolektív. (úsmev) A čo ma najviac baví? To, keď vidím, že rastú ľudsky, futbalovo aj tímovo. A ešte ak prídu aj úspechy a radosť z futbalu, to je pre mňa ako trénera tá najlepšia morálna odmena. Nie je fyzická, ale hreje pri srdci.

Čo by mal mať podľa Vás kvalitný tréner/trénerka? Či už pri chlapčenských alebo dievčenských družstvách?

Vášeň pre to čo robí, samozrejme chuť, svoju víziu a trpezlivosť.

Naopak, čomu by sa mal vyvarovať ?

Musí si uvedomiť, že sám ide deťom príkladom vo všetkom, že ich formuje aj spoločensky, osobnostne a v podstate po všetkých stránkach.

Kedy a za akých okolností ste sa stali súčasťou žlto-čiernej rodiny?

Trénovala som 2. ligu žien v Dunajskej Lužnej. Terajšia kolegyňa, trénerka Alexandra Števaňáková, ma už oslovila rok predtým, či nemám chuť skúsiť trénovať dievčatá v Interi. No až prišiel čas na zmenu, rozhodla som sa prijať túto novú šancu a výzvu. V Interi som od 1. augusta 2019.

Aké boli Vaše prvé pocity po príchode do nášho klubu? Čo Vám utkvelo v pamäti z prvých dní v Interi?

Moje pocity boli asi také, že som sa vrátila na miesto, kde sme niekedy trénovali, a to priamo na Drieňovej medzi rokmi 1991 a1992. A prvé dni v Interi? Nuž boli trošku adrenalínové. Nastúpila som v mojom osobnom ťažkom období. Saška zo zdravotných dôvodov skončila na dlhšiu dobu v nemocnici, takže som bola hodená do vody a musela si poradiť. Našťastie Saška, rodičia a deti oboch kategórií boli nápomocní a prekonali sme spoločne aj toto turbulentné obdobie. (úsmev) Pre mňa to bola poriadna škola, pretože u detí to funguje inak ako u žien, či dospelých.

Aká je vaša každonenná náplň? Máte popri práci v našom klube ešte stále aj iné pracovné povinosti? Prípadne, trénujete ešte aj niekde inde ako v našom Interi?

Mám zamestnanie, robím na zmeny, takže z toho vyplývajú aj každodenné povinnosti a navyše ma to živí. Mám ale tolerantných kolegov, čo mi pomáha zladiť moju prácu s tou trénerskou. Okrem iného som ešte aj u dobrovoľných hasičov, ale protipožiarnych hliadok v divadlách som sa musela vzdať, nakoľko sa nedá sedieť na 2 stoličkách už len kvôli času. No a občas ešte vypomáham brigádnicky s upratovaním. Netrénujem nikde inde, aj keď ponuky prichádzajú stále, dokonca aj na brankársky post.

V čom je náš INTER možno iný oproti ostatným klubom?

Stále má meno veľkoklubu akým bol a aký si ho pamätám ešte aj ja. Teraz fungujeme skôr v menšom, takom rodinnom štýle. Je mi ľúto, že Inter prišiel o ihriská, ktoré by sme tak veľmi potrebovali … človeku je až do plaču, keď vidí, ako to tam chátra na pôvodnom Interi. Ale verím, že sa to aj v tomto zlepší.

Aká je Vaša trénerská filozofia?

Talent je jednotka a prácou sa k nej pripisujú nuly, čiže stúpa na hodnote.  

Ste prísna trénerka? Vyžadujete disciplínu a poriadok alebo… ?

Tak pol na pol. Mám cukor aj bič. Ale základom je disciplína, bez nej by to nešlo. A áno, chcem, aby si čistili aj kopačky, upratovali po tréningu šatňu, prali si dresy atď. To všetko ich má naučiť zodpovednosti za svoju výstroj, aby si vážili to čo majú, aby si pomáhali a podobne. Jednoducho povedané, snažím sa im vštepiť aj spoločenské zásady, ktoré sú dôležité vo futbale i mimo neho.

Ako je to s talentovanými hráčkami v našom klube? Máme u nás nejaké výnimočné talenty?

Určite áno. Dôkazom je fakt, že sa dievčatá dokážu vo výbere BFZ prepracovať do užšieho výberu, kde sú aj dievčatá z klubov 1.ligy a hrávajú v základnej zostave. A prejavujú o ne záujem aj prvoligové kluby. V tomto by som bola rada, ak by u nás vznikla juniorka, aby mohli dievčatá pokračovať u nás. Aby sme nemuseli posúvať svoje talenty do iných klubov.

Trénovala ste v minulosti okrem dievčat aj chlapčenské kategórie? Ak áno tak v čom bol ten najväčší rozdiel? Ak nie, tak chceli by ste v budúcnosti vyskúšať aj trénovanie chlapcov?

Nie, netrénovala. A či by som to chcela vyskúšať? Ak by prišla tá možnosť, určite by som to skúsila.

Čo by mala podľa Vás mať každá jedna mladá futbalistka, ktorá sníva o profesionálnej kariére.

V prvom rade by mala snívať, veriť si a ísť si za svojim snom.

Máte nejaké životné motto, ktorým sa riadite?

Mám ich viac, ale asi tieto 3 sú také naj… ”Ak nevládzeš, pridaj” … “ Lepšie je hýbať sa ako zhrdzavieť” … “ Šanca sa nemá premárniť. “

Skúste zaloviť v pamäti a zaspomínať si na zatiaľ najkrajší moment v Interi.

Určite v sezóne 2021/2022 zisk titulu – Víťaz 2. ligy žiačok WU15-Bratislavský kraj a celkovo 3. Miesto v SR v 2. lige žiačok  WU15 (na turnaji víťazov 2. ligy žiačok WU15 v Žarnovici)

Máte nejaké futbalové, resp. trénerské sny, ktoré by ste chceli naplniť?

Futbalové sny už nemám, hráčsku kariéru som ukončila v 49tich rokoch (pre zranenie kolena), už len to, aby som si mohla zahrať futbal s dievčatami na tréningu, rekreačne a aj s tímom bývalých futbalistiek “OLD LADIES” na charitatívnych akciách.

A čo týka trénerských snov? V čase, keď som chcela a mala ďalšie trénerské sny, boli podmienky a pravidlá nastavené inak a zložitejšie. Teraz chcem byť naďalej dobrou trénerkou, ktorá sa musí tiež vzdelávať, aby mohla svoje zverenkyne posúvať dopredu po každej stránke.

Čo by ste na záver možno odkázali mladým nádejným trénerom a trénerkám?

Aby sa nebáli trénovania, nech to skúsia. Aby bolo dosť tých, ktorí budú vychovávať nové futbalové hviezdičky. Lebo to, že niekto bol dobrým futbalistom ešte nezaručuje, že bude aj dobrým trénerom. A samozrejme veľa trpezlivosti a vášeň pre to čo robia, lebo trénovanie je poslanie, nie povolanie.

Našej skvelej a charizmatickej trénerke ĎAKUJEME za rozhovor a držíme palce v ďalšej práci v našom milovanom INTERI.