Tomáš Majtán – odchovanec, kapitán, líder a opora nášho áčka
Žlto-čierna rodina AHOJ.
V ďalšej časti rubriky žlto-čierna rodina si predstavíme nášho odchovanca, útočníka, strelca, lídra a kapitána tímu Tomáša Majtána. Muža, ktorý vďaka svojím skúsenostiam je nielen kľúčovým hráčom a základným stavebným kameňom áčka ale tak isto aj chlapom na správnom mieste.
Tomáš, ešte predtým ako sa pustíme do rozhovoru tak nám prezraď … aká je momentálne nálada v kabíne nášho áčka?
Nálada v mužstve je momentálne dobrá, keďže okrem smolného prvého zápasu, ktorý sme remizovali sa nám všetky ostatné podarilo vyhrať a držíme sa na popredných priečkach v tabuľke čo bol aj náš predsezónny cieľ. Dobre odštartovať nový ročník, aby sme nemuseli od prvých kôl niečo doháňať.
Stále platí, že tohto sezónny cieľ je postup do druhej najvyššej slovenskej futbalovej súťaže?
Myslím si, že iný cieľ ako pôsobenie v profesionálnej súťaži nemôžeme mať. Inter je predsa len značka. Bohužiaľ sa o to pokúšame už tri roky a možno aj kvôli pándémii nám nebolo dopriate. Myslím si, že keby sa odohral kompletný ročník, tak v jednom z tých posledných dvoch by sa nám to aj podarilo.
Tak ako vidím, máš skvelý ťah na bránu. Nebudeme spomaľovať ale pokračovať v nastolenom trende. (úsmev) Poďme na to … Chcel si byť profesionálnym futbalistom už od útleho detstva? Alebo ťa to lákalo aj k iným športom?
Dá sa povedať, že už od mala to bol môj sen. Skúšal som to chvíľu aj s tenisom, čo bolo skôr prianie mojich rodičov, ale potom čo môj nátlak doma bol už neznesiteľný ma otec nakoniec zobral na výber futbalistov na Pasienky.
Kedy si si uvedomil, že futbal je to čo ťa naozaj baví a chcel by sa ním živiť?
Dá sa povedať, že od kedy som začal chodiť a začal si uvedomovať svet okolo seba. Samozrejme tomu napomohlo aj to, že môj otec bol futbalista. Okrem iného navštevovanie ligových zápasov v Bratislave každý jeden víkend bolo neodmysliteľnou súčasťou môjho život. V tom čase pôsobili v hlavnom meste tri ligové kluby, takže bolo z čoho vyberať. Suma sumárum, futbal bol odjakživa súčasťou môjho života.
Kto bol tvojou najväčšou podporou pri tvojích prvých futbalových krokoch?
Samozrejme moji rodičia. Či už otec Ján, ktorý pri mne stojí až doteraz a až na pár výnimiek videl asi každý zápas od mojich 6 rokov čo som začal hrať futbal, alebo moja mama Edita, bez ktorej by som na tréningy nemal čisté oblečenie. A teraz už samozrejme aj moja rodina. Hlavne môj syn Tomáš “junior”, ktorý sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii.
Vieme, že okrem “juniora” máš aj dcérku. Pokračujú teda deti v tojích šlapajách?
Syn sa pustil v mojich šlapajách. Sám som zvedavý kam to dotiahne, keďže vidím, že po dedovi a mne niečo zdedil. (úsmev) Verím, že bude tvrdo pracovať a tento svoj talent bude ďalej rozvíjať. Dcéra naštastie nepochytila chuť k futbalu. (smiech) Chodí na tenis a gymnastiku, tak uvidíme čo si nakoniec vyberie. Ja som hlavne rád, že po mame a otcovi zdedili chuť k športu, keďže moja manželka je trojnásobná majsterka Slovenska v spoločenských tancoch.
S futbalom si začínal v našom Interi. Prečo si sa rozhodol práve pre žlto-čierne farby?
Na toto by skôr vedel odpovedať môj otec prečo “mi vybral” práve Inter, ale jedno viem, že keby sa vtedy rozhodol ma zobrať niekde inde, tak by sme dnes tento článok asi nepísali. Interu vďačím za veľa vo svojom živote.
Pamätáš si na svoje futbalové začiatky ?
Samozrejme. Mal som 6 rokov. Prešiel som tvrdým výberom. A odvtedy pre mňa začala každodenná práca s trénerskymi osobnosťami, ktoré vtedy trénovali mládež v Interi a vďaka ktorým som dosiahol to čo som dosiahol. Aj keď samozrejme sa dalo dosiahnuť viac, ale to sa dá vždy.
V čom si bol možno iný ako ostatní resp. v čom si vynikal?
Myslím si, že v mužstve bolo zopár talentovanejších hráčov ako ja, ale tým, že som bol pracovitý, zarputilý a lopty sa ku mne odrážali v šestnástke už od mala, som sa predral až do profesionálneho futbalu. (smiech)
Určite si zažil viacero trénerov počas pôsobenia v mládeži. Ktorí to boli prípadne kto ti najviac utkvel v pamäti?
Ten zoznam je naozaj dlhý. Či už to bol v prípravke tréner Horník, ďalej tréner Horváth, tréner Bagin, tréner Moravec, tréner Bartoš a tréner Novák. Dúfam, že som na niekoho nazabudol. Jednoducho si pamätám na všetkých trénerov, ktorí ma viedli v mládeži.
Ktorý tréner ti dával najviac zabrať?
Najviac mi asi dali zabrať v mojich začiatkoch u mužov tréneri Brezík a pán tréner Jurkemik. A ešte by som chcel spomenúť pána trénera Martina Pulpita, ktorého som mal v Baníku Ostrava a v Příbrami. To boli tréneri, ktorí veľmi dbali na fyzickú pripravenosť a samozrejme disciplínu.
Kto bol podľa teba najlepší tréner pod ktorým si hrával?
Tu musím opäť spomenúť viac mien. Nejde o to kto ma posunul najviac vpred, ale u mňa išlo skôr o to ako dokázali pripraviť celé mužstvo, ako vychádzali s hráčmi, akú mali charizmu a ľudskosť. V tomto pre mna vynikali tréneri Hapal, Koník, Moravec a za môjho krátkeho pôsobenia v Taliansku tréner Guliano Giannichedda. Ešte by som chcel spomenúť trénera Guľu, najmä za prepracovanosť, precíznosť a profesionalitu.
Čo bolo z tvojho pohľadu asi najťažšie pri presune z dorastu medzi mužov?
Pre mňa bolo najťažšie asi zvyknúť si na tú rýchlosť a silu. V doraste bolo dosť času na prácu s loptou v zápasoch, ale u mužov ten čas vôbec nebol a ešte k tomu si dostal aj poriadne “naložené”. (smiech) Veľmi mi pomohla potom aj II.liga. Bolo to v období kedy Inter bohužiaľ vypadol z najvyššej súťaže, ale 7-8 ciest na východ republiky ma dosť zocelili. (smiech)
Určite si ako “mladé ucho” zažil resp. hrával s viacerými “nezabudnuteľnými” futbalistami. Ktorí to boli?
No tak takýchto hráčov by sa dalo vymenovať viacej. Niekedy to bolo fakt kruté čo si dnes “mladí” nedokážu ani len predstaviť. Na druhej strane s odstupom času si uvedomíš, že aj vďaka ním sa mi v kariére podarilo dosiahnuť pomerne dosť. Keď ťa každodenne niekto “sekíruje” je presne to, čo z teba spraví po mentálnej stránke odolnejšieho hráča. Okrem iného si človek musí povedať, že takýmto spoluhráčom na mne v podstate záležalo. Menovať konkrétnych hráčov určite nebudem, lebo v kabíne by malo platiť jedno pravidlo a to, že sa z nej veci nevynášajú. (úsmev)
Kto bol podľa teba najlepší hráč resp. hráči s ktorými si hrával prípadne proti ktorým si hrával?
Zo spoluhráčov jednoznačne Robo Jež, Mário Pečalka, Zdeno Štrba, Martin Dúbravka a ďalší. Asi by som musel vymenovať celú vtedajšiu žilinskú kabínu, lebo v tej dobe boli na každom poste 2-3 veľmi kvalitný hráči. Ale aj v Interi som v mojich začiatkoch zažil osobnosti ako Rado Kunzo, Petr Švancara či Tomáš Bernady. Z protihráčov jednoznačne môžem povedať, že asi každý proti komu sme nastúpili v Lige Majstrov. To bola vysoká škola futbalu. Či už to bolo proti Chelsea a hráčom ako Petr Čech, John Terry, Nicolas Anelka, Floran Malouda a ďalší. V Marseille to boli zase Steve Mandanda, Mathieu Valbuena, Gabriel Heinze či súčasný kapitán Chelsea Cézar Azpilicueta. Zo Spartaku Moskva by som spomenul Aidana McGeadyho a Mareka Suchého.
Tak to musíš mať v zbierke dresov naozaj pekné kúsky.
Tých dresov mám doma pomerne dosť, ale najvzácnejší je asi od Johna Terryho, vtedajšieho kapitána Chelsea.
Ktorá z tvojích sezón bola prelomová prípadne v ktorom klube sa z teba stal líder tímu a strelec, ktorý svojími gólmi ťahal mužstvo k vyšším priečkam?
To sa nedá asi presne odpovedať v ktorej sezónne, lebo som prešiel pomerne dosť klubmi a krajinami. No musím povedať, že som rád za moje góly, ktoré pomohli Žiline k dvom titulom Majstra Slovenska v najvyššej súťaži. Samozrejme, že si pamätám aj na presné zásahy v drese Interu. Najmä na moje prvé dva ligové góly ktoré som strelil Slovanu ešte na starom Tehelnom poli v zápase v ktorom sme nakoniec zvíťazili 3:1.
Na ktorý klub resp. obdobie si spomínanš najradšej? Kde si prežil naozaj unikátne futbalové roky?
Asi na začiatok mojej profesionálnej dráhy v Interi, v Petržalke a v Žiline. Beriem to z hľadiska toho, že tie partie v kabíne boli najlepšie, pretože všetci ťahali za jeden povraz.
Tvoj najväčší fubtalový úspech? Tituly v Žiline alebo … ?
V Žiline som v podstate vyhral všetko čo sa na Slovensku vyhrať dá. Dva krát som získal titul a raz Slovenský pohár resp. Super-pohár. No a čerešničkou na torte bola účasť v skupinovej fáze Champions league. Takže najväčšie úspechy som určite zažil tam.
Určtite si si prežil počas doterajšej kariéry aj horšie obdobie. Kedy to bolo a prečo?
Asi najhorším obdobím v mojej kariére bolo to, keď som mal problémy s ramenom čo nakoniec vyústilo až do operácie. Bolo to počas pôsobenia v Žiline, kedy nás viedol holandský tréner a ten ma náháňal kvôli kvalifikačným predkolám Ligy majstrov aby som sa čím skôr vrátil do zápasového diania aj keď mi to doktor neodporúčal. Následne ma na to zhruba po dvoch či troch mesiacoch vyhodil. Doteraz som nepochopil a nezistil prečo.
Keď sa s odstupom času pozrieš na svoju kariéru, ľutuješ niečoho alebo ani nie?
Možno by som niektoré veci teraz urobil inak, ale v podstate neľutujem ničoho, pretože som zástanca toho, že minulosť sa už zmeniť nedá a každý to má napísané niekde hore ako a koľko času strávi na tejto zemi. A čo sa týka mojich snov z detstva tak sa mi okrem jedného splnil asi každý. Takže som určite spokojný.
Aký futbalový sen si si teda nesplnil?
Ako som už spomínal splnil som si v podstate všetky sny okrem jedného. A to zahrať si za reprezentáciu a radovať sa z presného zásahu v najcenejšom drese. Toto je môj jediný nesplnený sen z detstva.
Nie že by si nemal skvelú kariéru, to určite nie, ale čo ti možno chýbalo k tomu aby si si zahral aj v nejakom veľkom európskom resp. svetovom veľkoklube?
Možno kúsok štastia, možno lepší manažér, možno “ten” zápas kde by si niekomu padol do oka, možno niečo iné… to sa už nedozviem.
Aktuálne si kapitánom nášho áčka ale ako dobre vieme, prischla ti aj pozícia hrajúceho asistenta. Znamená to, že vo futbale budeš pokračovať aj, ako sa hovorí, za postrannou čiarou?
Úprimne, zatiaľ si to predstaviť neviem aj keď som držiteľom UEFA B licencie. Podľa mňa sa na Slovensku vytráca pojem tréner, človek ktorý bol v minulosti vážený, mal hlavné slovo a nikto nespochybňoval jeho robotu. Dnes okrem trénera Weissa nemám pocit, že majú muži pred lavičkou hlavné slovo pri trénovaní a vedení svojho mužstva. Áno, je pravdou, že pred sezónou som prijal ponuku nášho majiteľa byť hrajúcim asistentom pri áčku, no urobil som to pre Inter, pre klub, pre ktorý urobím asi všetko.
Vieme, že okrem futbalu a rodiny sa venuješ aj iným aktivitám. Vedel by si nám priblížiť aké to sú?
S manželkou prevádzkujeme thajské masáže v Malackách a chystáme sa náš podnik rozšíriť do ďaľšieho mesta, tak dúfam, že sa nám to v dohľadnej dobe podarí. Plus tam má ešte isté plány resp. sny, tak uvidím čo sa mi podarí z nich uskutočniť. Zatiaľ teda podnikám a snažím sa byť sám sebe pánom a byť hlavne pre rodinu doma, keď to potrebuje.
V každom prípade, ešte stále si aktívny futbalista. No rozmýšlal si už, kedy definitívne zavesíš kopačky na klinec?
Budem sa držať toho, čo mi v minulosti prizvukovali starší hráči. Hraj pokiaľ môžeš! Takže sa toho snažím držať. Ťahá mi síce na 35 a telo už čo to cíti, hlavne po zápase. No pokiaľ bude vôľa a chuť a samozrejme záujem, tak ešte niečo potiahnem. Zatiaľ stíham s mladými, takže som v pohode. (smiech)
Prečo si sa na záver svojej kariéry vrátil do Interu?
Keď som musel z Interu odísť v roku 2008 resp. 2009, tak už vtedy som si povedal, že na záver kariéry by som sa chcel do Interu vrátiť a splatiť mu aspoň časť svojho dlhu. Som rád, že aj po toľkých problémoch a vďaka úsiliu ľudí a zanietencov tento klub nezanikol a ja som si svoj sen mohol splniť.
Akú radu by si dal mladým futbalistom, ktorí by to raz, tak ako ty, chceli dotiahnuť na profesionálnu scénu?
Ako môžem pozorovať aj v našom klube a vidím to aj inde, tak mi chýba od hráčov väčšie chcenie sa niekam dostať, podriadiť tomu všetko a prekonávať svoje limity. Len tvrdá a ešte raz tvrdá práca ich môže či už vo futbalovom alebo aj v súkromnom živote niekam dostať. Netreba sa spoliehať iba na rodičov. Treba jednoduhco odstrániť pohodlnosť zo svojho života. To je moja rada.
A čo by si možno na záver nášho rozhovoru odkázal všetkým fanúšikom žlto-čiernej rodiny?
Držme všetci pokope a dostaňme tvrdou prácou Inter naspäť tam kam patrí a kde si zaslúži byť!
Tomášovi ĎAKUJEME za rozhovor a držíme palce !
