Žlto-čierna rodina AHOJ
Každý týždeň vám v rámci rubriky žlto-čierna rodina prinesieme zaujímavé rozhovory či už s aktuálnymi alebo bývalými hráčmi, trénermi a osobnosťami klubu. Na úvod sme si pre vás pripravili prvú časť rozhovoru s majiteľom klubu Jánom Palenčárom.
Pán majiteľ, aktuálne sa nachádzame vo veľmi zložitej a náročnej dobe tak mi nedá neopýtať sa na úvod rozhovoru, ako sa máte?
Mám sa celkom dobre. Hoci dopady korona krízy zasiahli aj moje podnikanie a činnosť športových klubov, no v súčasnosti môžeme trénovať a rovnako sa nám rozbiehajú súťaže, čo ma nesmierne teší.
Zvládate fyzicky a najmä časovo riešiť okrem podnikania aj záležitosti okolo nášho milovaného Interu?
Časovo je to náročné, ale Inter je pre mňa srdcovka a záväzok zároveň a preto sa snažím dostatok času venovať klubovým záležitostiam. Na druhej strane mám v klube aj v podnikaní skvelých spolupracovníkov, na ktorých sa viem spoľahnúť. V Interi je pre mňa oporou prezident klubu, jedna z najväčších futbalových legiend na Slovensku Jožko Barmoš, ktorý s Interom žije a je mi nápomocný pri kľúčových rozhodnutiach.
Ešte predtým ako sa podrobnejšie budeme venovať tomu, prečo ste sa rozhodli prevziať a zachrániť Bratislavský INTER od možného zániku sa chcem opýtať, kedy ste sa zamilovali do žlto-čiernych farieb? A vôbec, kedy ste si zamiloval futbal ako taký?
Vzťah k futbalu som získal v 6-tich rokoch, kedy ma otec prihlásil do TJ Iskra Matador Bratislava a pod vedením skvelého trénera Konečného som si budoval vzťah k futbalu. Od 10-tich rokov som pôsobil vo výbere Bratislavy a následne prišli ponuky na prespup do Interu a Slovana. Po absolvovaní niekoľkých tréningov v Interi a v Slovane prišlo jednoznačné rozhodnutie ďalej pôsobiť v Interi. Na moje rozhodnutie mala jednoznačný vplyv priateľská a rodinná atmosféra v klube. Inter aj v časoch najväčšej slávy pôsobil ako rodinný klub, kde sme všetci tvorili jednu veľkú rodinu , ktorá si navzájom pomáhala. Už v žiackych kategóriách, som si vybudoval vrúcny vzťah k nášmu klubu.
Ako si spomínate na toto obdobie a na svoje prvé futbalové kroky v bráne Interu?
Prestup do Interu bol pre mňa veľkou výzvou. Spoluhráči ma prijali veľmi priateľsky a rovnako aj výborný tréner Dušan Trnka, ktorý mi pomohol pri mojom ďalšom športovom raste. Práve z kategórie starších žiakov Interu som dostal prvú pozvánku do reprezentácie ČSFR, na vianočný turnaj v decembri 1989 v Prahe.
Určite to boli krásne časy ale otázkou zostáva, prečo ste sa postavili práve medzi tri žrde? Viete čo sa hovorí o brankároch však? (smiech)
Jasné, ani mne sa nechcelo veľmi behať (úsmev) tak som to vyskúšal a od 7-mich rokov som už nikoho do brány nepustil. Pre mňa je brankár najkrajší a najnáročnejší post vo futbale. Keď brankár nedostane gól, mužstvo neprehrá.
Už v mládežníckom veku ste dokazovali svoj nesporný talent, vďaka ktorému ste sa prepracovali aj na reprezentačnú úroveň. V čom ste takpovediac vyčnievali nad ostatnými? Čo bola možno Vaša najsilnejšia stránka? Nezlomná vôla a pracovitosť?
Brankár musí byť pripravený po fyzickej a futbalovej stránke a zároveň musí byť psychicky odolný. V prípade brankárov v slabších mužstvách sa musia aj po inkasovaní gólu naďalej sústrediť a podať dobrý výkon. Pri silným mužstvách sa stáva, že brankár má za zápas 2-3 zákroky a je veľmi náročné byť dostatočne sústredený, aby dokázal vhodne reagovať. Myslím si , že som dokázal vhodne kombinovať fyzickú pripravenosť a psychickú stabilitu. Aj keď viac by asi vedeli povedať moji tréneri (úsmev).
Neskôr pri prechode z dorastu do mužského futbalu ste skúšali šťastie aj v iných kluboch. Prečo?
Moja prvá skúsenosť so seniorským futbalom bola v Interistickej rezerve, kde som si ako 18 ročný brankár vyskúšal pol sezóny III.ligu. Následne prišla vojenčina a narukovanie do Trenčína, kde som začal prípravu v Ozete Trenčín. Už v počas prípravy prišla ponuka zo Štúrova, kde som pokračoval vo vojenčine a mal som možnosť chytať III.ligu za JCP Štúrovo pod vedením trnavskej legendy Lojza Fandela. Po návrate z vojenčiny som si vyskúšal zimnú prípravu v “A” mužstve Interu pri brankároch Mirovi Hýllovi a Lacovi Tóthovi. Následne prišla ponuka pomôcť v druhej lige Devínu. Takže ako 20 ročný som si vyskúšal aj spomínanú II. Ligu. Po návrate do Interu to bola opäť rezerva. No nanešťastie som si vážne zranil koleno, keď som si roztrhol predný krížny a tak isto aj bočný väz. Následne po viac ako roku rekonvalescencie som sa na trávnik už nevrátil.
Poďme ešte na chvíľu do obdobia kedy ste sa vrátili po vojenčine do Interu a v prvom tíme Vás spoločne so spomínanými brankármi Hýllom a Tóthom viedol už vtedy uznávaný futbalový odborník Karel Brückner. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bol to pre mňa prvý kontakt s “veľkým” futbalom a hneď som mal možnosť trénovať a hrať s futbalistami ako Ľubomír Luhový, Martin Obšitník, Berco Juraško, Tomáš Medveď , či Miro Hýll a mnohými ďaľšími. Zároveň pod taktovkou legendárneho trénera Brückner, ktorému asistovali Laco Petráš, Béla Varadin a Jožo Hroš. Ako mladé ucho (spolu s Martinom Ševelom a Andrejom Porazíkom) sme mali pred staršími spoluhráčmi veľký rešpekt, ale na ihrisku sme im nič nedarovali. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.
Určite ste zažili počas pôsobenia na Pasienkoch rôzne situácie, na ktoré pravdepodobne nikdy nezabudnete. Ak by ste mohli vybrať jeden alebo dva úsmevné, prípadne menej úsmevné momenty z čias v Interi, ktoré by to boli?
Pri futbale človek zažije množstvo momentov spojených s víťazstvami, ale aj prehrami. S dobrými výkonmi, ale aj s chybami, ktoré ovplyvnili výsledok. Zo všetkým sa treba vyrovnať. Jeden z úsmevných momentov, ktorý sa nespája s výkonom na ihrisku bol, keď som trénoval pod taktovkou Karola Brücknera. Pred jedným z tréningov som mal dostať nové kopačky. Pri mojej lavici som videl kopačky, novo naboxované pripravené na tréning (moja veľkosť 46, čo nie je bežná veľkosť v kabíne), hoci nie nové , ale správne “vyšlapané”. Tak som si ich obul a poď ho na tréning. Po tréningu som v šatni počul trénera Brücknera sťažovať sa Lacovi Petrášovi, že si pred tréningom nenašiel kopačky a nevie kam si ich dal, alebo mu ich niekto vzal a musel ísť na ihrisko v teniskách. Hneď mi bolo jasné, že tieto kopačky neboli určené pre mňa. V strese som sa nepriznal , iba som ich ticho vyzul a zasunul pod lavicu. Moje nové kopačky dorazili až na druhý deň a tréner svoje našiel (smiech).
Ako ste už spomínali, v 22-rokoch ste museli predčasne ukončiť viac ako sľubne rozbehnutú kariéru. Kedy, kde a ako ste si zranili koleno?
Zranil som sa počas tréningového zápasu, aj keď si už nespomínam súpera. V priebehu zápasu som dostal prihrávku od spoluhráča a keďže ma napádal protihráč vnútornou stranou nartu som chcel z prvej vrátiť spoluhráčovi prihrávku. Napádajúci protihráč ma šmýkačkou oboma nohami trafil do podkolenia v momente, keď som robil s nohou pohyb smerom k lopte. Tento tvrdý kontakt spôsobil vykĺbenie kolenného kĺbu, čím prišlo k roztrhnutiu väzov a poškodeniu meniskov.
Kedy ste si uvedomili, že to budete musieť takpovediac zabaliť a rozlúčiť sa s futbalovou kariérou?
Náročná operácia kolena s titánovými šróbmi a následná rekovalescencia trvala viac ako rok. Po tomto období som sa nedokázal v plnom nasadení vrátiť na trávnika a bolo mi jasné, že moja futbalová kariéra je na konci.
Prechod z profesionálneho futbalu do “normálneho” života nie je nikdy ľahký. Čo Vás nakoplo resp. čo Vám pomohlo k tomu aby ste sa zaradili do bežného života a neskôr rozbehli tak isto skvelú podnikateľskú kariéru? Pomohol Vám v nejakom smere aj milovaný futbal?
Bol to šok. Ako veľa mladých futbalistov, ani ja som sa cielene nepripravoval na život bez futbalu. Takže som si povedal, že musím začať pracovať a zároveň študovať. Takže som začal študovať na Pedagogickej fakulte ÚK a cez inzerát som sa zamestnal ako realitný maklér. Po dvoch rokoch som si založil vlastnú realitnú kanceláriu , ale zároveň som predčasne ukončil štúdium.
Čo Vás teda futbal naučil?
Futbal ma naučil, že bez prípravy a tréningu nemôžeš dlhodobo podávať dobré výkony. Zároveň je nesmierne dôležité pracovať tímovo. Práve v oblasti developmentu a realitných služieb je toto poznanie kľúčom k úspechu, pretože práve moja profesia je “odkázaná” na celoživotné vzdelávanie a spoluprácu medzi kolegami.
Už o týždeň sa v druhej časti rozhovoru s naším majiteľom porozprávame aj o tom, prečo sa rozhodol prevziať náš milovaný klub, ako vníma to, že z bývalého hráča sa stal majiteľ alebo aké sú ciele žlto-čiernej rodiny v nasledujúcich rokoch.
Ján Palenčár, rodák z Bratislavy (nar. 9. marca 1975)
S futbalom začínal ako 6 ročný v TJ Iskra Matador Bratislava . Ako 12 ročný prestúpil do Interu, kde chytával za žiacke kategórie a následne aj rezervný tím. Počas vojenčiny pôsobil v Ozete Trenčín. Následne si vyskúšal aj pôsobenie v treťoligovom Štúrove. Po návrate do Interu bol súčasťou Áčka, ktoré viedol legendárny tréner Karel Brückner. Pol sezóny pôsobil aj v druholigovom Devíne. Ako 22-ročný si vážne poranil koleno a bol nútený ukončiť kariéru. Aj napriek tomu stihol okúsiť mládežnícke reprezentačné výbery. Československý do 15 a 16 rokov a slovenský do 17 a 18 rokov. Po futbalovej kariére sa dal na podnikanie. Realitám sa venuje už takmer štvrťstoročie. Je majiteľom realitnej kancelárie a prezidentom Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska.
